BASED.

Naplno sa rozprúdila súťaž o najväčšieho príživníka na Slovensku. Ktorý rodinný klan je vašim favoritom?

Malý návrat k dovolenke na Korfu. Pri prechádzke najväčším mestom Korfu sme sa museli zastaviť na dvoch miestach spojených s druhou svetovou vojnou. Prvým bol Pamätník národného odboja pripomínajúci obyvateľov Korfu, ktorí sa zapojili do odporu proti okupácii. Ostrov bol od apríla 1941 pod talianskou správou, no po kapitulácii Talianska v septembri 1943 ho obsadili Nemci. Pre mesto to znamenalo dramatický zlom. V septembri 1943 nemecké letectvo bombardovalo Korfu, pričom zničilo časť historického mesta a zasiahlo aj židovskú štvrť. Odboj na Korfu mal inú podobu než vo vnútrozemí Grécka, kde sa rozvinul do mohutného ozbrojeného partizánskeho odporu. Na ostrove išlo najmä o ilegálne organizovanie sa, pomoc prenasledovaným, šírenie správ, sabotáže a menšie ozbrojené aktivity. Politicky bol významne spojený s EAM a ELAS, teda Národnooslobodzovacím frontom a jeho ozbrojeným krídlom. Išlo o najväčšie grécke odbojové hnutie, silne ovplyvnené komunistami a širšou ľavicou. Len kúsok ďalej sa nachádza Pamätník holokaustu pri bývalej židovskej štvrti. Pamätník holokaustu pri bývalej židovskej štvrti pripomína deportáciu korfskej židovskej komunity v júni 1944. Pred vojnou žilo na ostrove približne 2 000 Židov. Nacisti do Auschwitz-Birkenau deportovali približne 1 800 z nich. Drvivú väčšinu z nich zavraždili.

Priority.

Futbalové majstrovstvá sú už v plnom prúde. Pripomeniem svoj nedávny článok o palestínskej futbalovej reprezentácii. "Palestínsky futbal nikdy nebol iba športom. Od svojich začiatkov bol nositeľom identity, sociálneho vedomia a dôkazom existencie palestínskej kultúry v čase, keď sa o jej legitimitu zvádzali boje na viacerých frontoch. Paralelne sa však futbal využíval aj ako nástroj podporujúci židovskú imigráciu a budovanie izraelskej národnej identity. Pre Palestínčanov sa stal spôsobom, ako vyjadriť prítomnosť a odpor voči systematickému vymazávaniu ich kultúry – vrátane tej športovej." A ako sa darilo Palestíne v kvalifikačnom boji? Vôbec nie zle. Prežila najúspešnejšiu kvalifikáciu a prvýkrát postúpila do tretieho kola ázijskej kvalifikácie a až do posledného zápasu mala reálnu šancu prebojovať sa do ďalšej fázy boja o svetový šampionát. O jej osude rozhodla dramatická koncovka stretnutia s Ománom. Palestína viedla 1:0 a bola len niekoľko sekúnd od postupu, no v 97. minúte po zásahu VAR-u rozhodca nariadil pokutový kop za držanie súpera v pokutovom území. Omán penaltu premenil, zápas sa skončil remízou 1:1 a Palestína skončila v skupine piata, tesne za možnosťou ďalej bojovať o postup. Úspech Palestíny bol o to pozoruhodnejší, že nemohla svoje domáce zápasy odohrať na vlastnom území, takže hrala v exile, najmä v Jordánsku. Odkaz: kapital-noviny.sk/futbal-ako…

Komu dnes fandíte? Zápas Kanada - Bosna a Hercegovina ma zatiaľ baví najviac. Hoci veľa nepresností, ale bojovný fodbal, stále sa niečo deje, málo sa drží lopta. Fandím Bosne, hoci aj Kanada je sympatický tím. Práve tá mi nejak utkvela v pamäti počas našich balkánskych auto tripoch kedysi dávno. Sarajevo, Mostar... Chcel som spomenúť aj Banju Luku (tam však nič zaujímavé nebolo) či dedinku Kokoti, tá je však v Čiernej Hore, už som pozabudol. :) Práve z Mostaru fandím FK Velež Mostar, ktorý, mimochodom, má najstaršiu bosniacku ultras skupinu: Red Army Mostar, ktorý sa profiluje otvorene antifašisticky.

Ked už začali tie majstrovstvá...

Dnes začínajú MS vo futbale! Ale vyjadrime rešpekt Taliansku za konzistentný postoj.

Tacheci dmeska zase hela bomby - pozve si amerikanistu a ptá se ho, jestli Trump nezaslouží za Iran pochvalu "ze zo aspon zkusil" - borec ji rekne, ze ne, ze definitivně pohrbili mez. pravo, zbytecne umrelo mraky lidi a desitky milionu jako primy nasledek jeste umre hlady

Ukážkový príklad tzv. matovičizácie slovenskej politiky.

"Národná aktivistka" Lívia Pavlíková, ktorá vzišla z neonacistická podhubia portálu Kulturblog napojeného najskôr na Kotlebu ĽSNS a neskôr Republiku, mala Tour de Praha. Stretla sa tam napríklad s odsúdeným neonacistickým vrahom Vlastimilom Pechancom. Ten v roku 2001 na diskotéke dvakrát bodol Róma Otu Absolona do brucha, čoho následkom zomrel. Už predtým bol Pechanec dvakrát súdne trestaný za výtržníctvo a ťažké ublíženie na zdraví. Jeho šiltovka WHITE LIVES MATTER je vskutku vypovedajúca.

Dobre, že sa čosi takéto stalo. Normalizácia takéhoto hnusu vo verejnom priestore nabrala neuveriteľné rozmery. Viac: denikalarm.cz/2026/06/soud-o…

Vo veku 103 rokov pred pár dňami zomrel Anton Bajdík, jeden z posledných priamych účastníkov SNP. Bajdík bol spolubojovník môjho pradedka Milana Hučka. Obaja boli členmi VI/53 práporu letcov, ktorí sa zúčastnili pamätných a jedných z najtvrdších bojov SNP. Podľa všetkého sa museli osobne poznať, aj na základe priložených dokumentov je možné, že sa stretávali aj po vojne. Pradedko Hučko bol jediný zo všetkých pradedkov, ktorého som zažil a pamätám si, ale bol som malý. O svojom povstaleckom pôsobení ale nikdy moc nehovoril. Bajdík na Povstanie spomína nasledovne: ,,August v roku 1944 začínal byť rušnejší, ako predošlé mesiace. Letisko Mokraď sa aktivizovalo už 27. augusta a dozorujúci dôstojník npor. Jozef Gallo vyhlásil bojovú pohotovosť. Na to kpt. Kuric vydal rozkaz k nástupu celej posádky a vyhlásil zrušenie poslušnosti k vláde Slovenského štátu a zapojenie leteckého parku do boja proti fašistickým okupantom. Dňa 9. septembra sme sa dozvedeli že bolo v Banskej Bystrici vyhlásené Slovenské národné povstanie. Na ďalší deň sme sa dozvedeli že z Poľska ide obrnená nemecká divízia SS smerom na Kežmarok a Poprad, ale zmenili smer na naše letisko. Istá časť vojakov ich postup zadržiavala pri Štrbe, no nemecké lietadlá bombardovali naše vojenské objekty. V noci sme dostali rozkaz na ústup do Kežmarku. Naša cesta ďalej pokračovala do Liptovskej osady a k Bielemu Potoku, kde sme vykopali základy s cieľom chrániť údolie pred Nemcami. Tí nedali na seba dlho čakať a viackrát sa pokúšali preraziť do Banskej Bystrice, ale dostali sa len po Biely Potok, lebo vždy narazili na silnú obranu. Najväčšie boje naša skupina viedla o výšinu Ostrô. Bojová morálka narastala a ani zvýšený a sústredený tlak fašistických jednotiek nedosiahol svoj cieľ. Tvrdé boje zanechali stopy aj na našej strane. Približne 100 padlých, 300 ranených a 360 nezvestných. Obranné boje našej skupiny, predovšetkým o Ostrô, boli významným ohniskom odporu počas povstania", povedal o svojej bojovej púti. Bajdíka po potlačení Povstania doma zajali a chceli odtransportovať do Nemecka na práce. V Žiline transport zastal a Antonovi sa podarilo s pomocou kamaráta utiecť. Jeho príbeh je veľmi podobný môjmu pradedkovi, ktorý sa tiež dostal do zajatia a takisto sa mu zo Žiliny podarilo ujsť a prišiel domov. Na zábere je Anton Bajdík.

"We been kicking other people´s asses for so long, I figure it´s time we got ours kicked." Hláškou z legendárneho filmu The Plattoon začnem dnešný status. V júni roku 1967 bol odsúdený legendárny boxerista Muhammad Ali za to, že odmietol narukovať a zúčastniť sa Vietnamskej vojny. Ali patril medzi hlasných odporcov amerického vojenského ťaženia: "Prečo ma žiadajú, aby som sa obliekol do uniformy, išiel 10 000 míľ od domova strieľať a zhadzovať bomby na hnedých ľudí vo Vietname, zatiaľ čo voči tzv. Negrom sa tu v Louisville správajú ako k psom?" Úrady, snažiac sa potlačiť odpor voči vojne, zabezpečili pre Aliho maximálny možný trest: päť rokov väzby a 10 000 dolárov pokuty. Atletická asociácia navyše zastavila jeho boxerskú licenciu. Ali dostával podporu z celého sveta a štyri roky neskôr Najvyšší súd rozsudok zrušil. Ali však nič neľutoval: "Nesnažil som sa byť lídrom, iba som chcel by slobodný. Urobil som malé gesto za všetkých, nielen za černochov, pretože nielen tí narukovali. Vláda mala systém, v ktorom syn bohatého muža išiel na vysokú školu a syn chudáka išiel bojovať."

Pred časom som si pozrel dokument No Other Land. Popravde, pokiaľ ide o technické spracovanie, z dokumentárneho hľadiska nejde o to najlepšie, čo je momentálne na scéne. Dokumentu by prospelo aj skrátenie. To sú však subjektívne pocity a dokument vyhral viaceré ocenenia, vrátane Oscara za najlepší celovečerný dokument. Podstatný je obsah a téma, ktorým sa No Other Land zaoberá, a samozrejme, dokument zobrazuje viaceré veľmi silné momenty. Jedným z najsilnejších bolo, keď uprostred dňa dorazil vojenský konvoj so stavebnými bagrami ku škole, ktorá fungovala v tzv. "bojových" podmienkach na území Západného brehu, v horách. Malé deti uprostred výučby plne vyzbrojení vojaci aj s učiteľmi vyhnali von. Samozrejme, bol to pre nich obrovský šok – veľké autá, vojaci so zbraňami, hluk a najmä fyzická deštrukcia škôlky, ktorú bagre zrovnali zo zemou bagrom. Deti plakali, boli v šoku, vystrašené. Takéto obrazy zanechajú v človeku silný dojem, najmä ak mám sám doma prváka, ktorý chodí síce do "obyčajnej" malej dedinskej školy – avšak skvelého prostredia s výbornými učiteľkami, družinárkami, kde usmiate deti majú bezpečný a pokojný priestor na rozvíjanie svojich, vedomostí, schopností a priateľstiev. To sú chvíle keď si človek uvedomí, aké vzácne môže byť to, čo sa nám zdá byť tak obyčajné. A zároveň si človek uvedomí aj to, ako zásadne štrukturálne podmienky určujú nielen aké má dieťa možnosti, ale aj to, akým človekom sa môže stať a ako bude schopné pôsobiť vo svojom ďalšom živote.